Ako dieťa som prechádzala cez Dachau. Stretla som sa s tými, ktorí prežili, a počúvala som ich príbehy. Preto je pre mňa také dôležité podeliť sa o to, čo si pamätám, aby lži, ktoré sa dnes šíria, neprekonali pravdu.
Včera som sa dozvedela o projekte Posledný očitý svedok: Vyrozprávanie príbehov a zachovanie dôstojnosti starnúcich ľudí, ktorí prežili holokaust.
Pozrite si, prosím, nižšie uvedené veľmi dojímavé krátke video o 3 židovských mu-žoch, ktorí prišli do Auschwitzu v ten istý deň a boli tetovaní s odstupom 10 čísel. O 73 rokov neskôr sa vďaka projektu Posledný očitý svedok prvýkrát stretli po toľ-kých rokoch a podelili sa o svoje príbehy.
Keď sa ich anketár pýta, ako to prebiehalo, keď ich tetovali, jeden muž hovorí: "Stáli ste v rade, nahí, hrdzavou žiletkou vám niekto ostrihal chĺpky na genitáliách, nie-kto vám ostrihal vlasy (na hlave), niekto ťa chytil za ruku a tam sedel chlapík s malým kartónom a napísal tvoje meno a zdvihol ti ruku – a my sme mali šťastie, tie čísla boli slušné, lebo ten chlapík, čo ma tetoval, už vedel ako sa to robí, ale boli ľudia, ktorí mali čísla po celej dĺžke ruky. "
Druhý starší muž rozpráva, ako v septembri 1944 prišiel so svojou rodinou do Bir-kenau v dobytčom vagóne. Aj po toľkých rokoch je pre neho traumatizujúce roz-právať, čo sa dialo potom, ale robí to s veľkou odvahou. Vždy ma udivovalo, ako tí, čo prežili, dokážu pokračovať, smiať sa, rozprávať vtipy, založiť rodiny, žiť plno-hodnotný život. Odolnosť ľudského ducha je inšpirujúca.
Zároveň je hrozné vidieť, ako antisemitizmus na celom svete narastá. Alebo je to možno len tým, že ľudia sa teraz cítia odvážne a dávajú najavo to, čo vždy cítili vo svojom vnútri. Na sociálnych sieťach, najmä na X Elona Muska, popierači holo-kaustu nekontrolovane chrlia svoju nenávisť. Účty s obrovským počtom sledovate-ľov, ako napríklad Jake Shields @jakeshieldsajj, živia plameň nenávisti voči Židom tým, že zverejňujú veci, ako toto:
HAARETZ – Falošný nacistický tábor smrti: najdlhší hoax na Wikipédii odhalený. Viac ako 15 rokov boli nepravdivé tvrdenia o tom, že tisíce Poliakov zavraždili v plynových komorách, vo Varšave prezentované ako skutočnosť. Haaretz odhaľuje, že sú len špičkou ľadovca rozsiahlej operácie poľských nacionalistov na prekrúcanie holokaustu
Vezmú nejaký fakt, napríklad že Židia boli zabíjaní v plynových komorách, a sna-žia sa dokázať, že to bol podvod, čím vyvrátia všetko ostatné o holokauste.
Nie je zvláštne, ako sa nikto nesnaží poprieť, že Stalin vyhladoval milióny ľudí ale-bo že jeho gulagmi prešlo 18 miliónov ľudí – určite to musí byť prehnané. Ale keď ide o Hitlerom plánované vyhladenie Židov, tejto malej populácie ľudí, ktorých Boh toľko storočí zázračne chránil – všetko je to výmysel Židov, ktorí "ovládajú svet".
Existuje množstvo dôkazov o tom, že na zabíjanie Židov a iných osôb sa používali plynové komory, o ktorých sa môžete dočítať v Stopách vojny a na mnohých ďal-ších miestach. Ale pre tých, ktorí chcú popierať holokaust, takéto fakty nebudú mať význam. Nebudú počúvať skutočných preživších holokaustu, ako sú títo tra-ja židovskí muži:
Budú počúvať niekoho, ako je bojovník MMA Jake Shields, a stanú sa jedným z jeho 663,900 nasledovníkov. Je taký cool, však? Veď sa pozrite na jeho tetovania v porovnaní s tými starými Židmi. Čo tí vedia v porovnaní s bojovníkom MMA?
Vo virtuálnom svete Jakea Shieldsa môžu jeho nasledovníci prežívať svoje bludy s ďalšími, ktorí sú rovnako pomýlení, a navzájom sa živiť nenávisťou, až kým nebu-dú mať pochybnosti o tom, že majú pravdu a skutoční očití svedkovia sa mýlia; ako títo muži, ktorí trpeli až za hranicu chápania a videli, ako zabili ich rodinných príslušníkov, a celé tie roky museli žiť so spomienkami. A potom, keď rozprávajú svoje príbehy, sú to len klamári, súčasť nejakého židovského sprisahania.
Čoskoro všetci títo očití svedkovia zmiznú. Kto bude pokračovať v ich príbehoch? Kto nám bude pripomínať pravdu, keď ju toľko ľu-dí zakrylo lžami?
Ako dieťa som prechádzala cez Dachau. Počúvala som príbehy svedkov. Preto je pre mňa hroznejšie ako možno pre mnohých iných počúvať teraz lži, ktoré sa sna-žia prehlušiť pravdu. Preto sa delím o svoje príbehy, aby sa nestratili v čase. Ako desaťročné dieťa som v krátkom čase zažila v Nemecku peklo Dachau a nebo svä-tyne zvanej Máriino sesterstvo. Videla som dobro a zlo v jasnom kontraste, takže nebolo pochýb, čo je čo. Dalo mi to nádej, pretože som videla, že dobro je oveľa mocnejšie ako zlo. Nie na spôsob bojovníka MMA, nie na spôsob, ako si radi pred-stavujeme moc. V duchovnom zmysle. Na spôsob PRAVDY. Pravda vždy zvíťazí nad lžou.
Tu je moje svedectvo očitého svedka, ktoré som nazvala Brány neba a pekla, Ne-mecko, apríl 1966:
Keď som sa v ten deň pozerala z okna dodávky VW na vchod do Dachau, nevedela som, čo ma čaká. Myslím, že ani moji rodičia neboli pripravení na to, čo nás čaká. Ako sa mohol niekto dostatočne pripraviť na peklo? Pokiaľ išlo o mňa, bola to len ďalšia zastávka na nekonečnej ceste, akési múzeum, alebo som to aspoň tak chápa-la, a nebola som nadšený z návštevy ďalšieho múzea.
Priečelie budovy vyzeralo nenápadne, nudne, miesto, kam som nemala záujem ísť. Ale v dodávke sa nedalo zostať. Posuvné dvere sa otvorili a ja som vystúpila spolu so zvyškom rodiny.
Podišla som k železnej vstupnej bráne a zastala som pod slovami privarenými do oblúka: "Arbeit Macht Frei" alebo "práca oslobodzuje". Mama, ktorá milovala hi-stóriu, nás zhromaždila okolo seba a povedala: "Predstavte si, že je koniec 30. rokov minulého storočia a vy ste deti odtrhnuté od rodičov, stratené, zmätené, vystrašené, nechá-pajúce, prečo ste tu a čo sa deje, a vstúpite do týchto brán."
Odmietla som jej slová a pomyslela som si, nuž, nerozumiem, prečo som tu – a ani tu nechcem byť! Bola som unavená z návštev múzeí.
Je ľahké odmietnuť slová, ani ich nepočuť, kým nie ste konfrontovaní s ich skutoč-nosťou, a potom sa slová vrátia a kričia na vás, vysmievajúc sa vašej nevedomosti, pretože teraz tie slová zažívate, vidíte tú hrôzu vlastnými očami, cítite, ako sa vám dostáva pod kožu a napáda vašu myseľ.
William W. Quinn, osloboditeľ väzňov siedmy americkej armády, povedal, že "Dachau v rokoch 1933–1945 bude navždy stáť ako jeden z najhroznejších symbolov neľudskosti v dejinách. Naši vojaci tam videli neuveriteľné výjavy, cítili zvuky a zápach, krutosti také obrovské, že sú pre normálnu myseľ nepochopiteľné. Dachau a smrť boli synonymá."
Bola to "neľudskosť", alebo to bol prejav temnej stránky ľudskosti, prejav zla, kto-ré je rovnako súčasťou ľudského bytia ako dobro?
Himmel povedal: "Príroda je krutá, preto máme právo byť krutí." Bolo desivé pomys-lieť na to, ako ľahko sme ospravedlnili našu brutalitu ako nevyhnutnú alebo nor-málnu.
Príroda nie je krutá, ona jednoducho je. Ale aby sa ľudia so srdcom a mysľou a sna-mi a trápením a nádejami a strachom obrátili proti iným ľuďom a vedome sa roz-hodli ubližovať im a zabíjať ich, ako je to možné? Ako je možné, že dobrý Boh mo-hol stvoriť niečo také zvrátené a dovoliť, aby to pokračovalo? Dachau bolo len ma-lou zastávkou na dlhej, spletitej ceste ľudstva. Takéto správanie sa dialo odjakživa a donekonečna, znova a znova, a dialo sa stále.
Zatiaľ čo som prechádzala cez Dachau s ostatnými turistami, a všetci sme krútili hlavami a mrmlali, ako je to možné, medzitým vo Vietname, "spravodlivej vojne", alebo tak nám to hovorili naši bohabojní vodcovia v Amerike, vyhadzovali do vzduchu nové obete, a ospravedlňovali zabíjanie rovnakým spôsobom, ako ho ospravedlňoval Hitler svojmu ľudu, a ten ako jeden muž pozdvihol hlas a súhlasil, ovce vedené na porážku, slepé, nemysliace. Dachau sa skončilo, ale to zlo sa pre-sunulo niekam inam. V skutočnosti nikdy nezmizlo, len sa pohybovalo, klzký dia-bol, súčasť nás všetkých, ktorého nemožno chytiť a zadržať.
Obrázky a komentáre z maminho albumu z našich ciest
V ten deň som v priebehu niekoľkých hodín videla všetky svoje nočné mory, pre-chádzala som plynovými komorami, kasárňami, pozerala som sa na obrázky straši-delných tvárí a očí bez duše. To bolo najhoršie, tie oči, pretože práve pohľadom do očí sa navzájom spájame. Videl som, ako sa dá z ľudí vysávať duša, ako sa ich oči stávajú prázdnymi strašidelnými schránkami. Predo mnou stáli deti, vyhladované na kosť a kožu, ich duchovia plakali bezodnými slzami, prázdnymi prenikavými očami, telá boli zlomené, pokrivené, utrápené, dávni duchovia navždy stratení.
"Tak to dopadne, keď sa stratí všetka nádej," počula som povedať pani vedľa mňa, kto-rá sa pozerala na tie isté fotografie.
Čo je to nádej, pomyslela som si? Mám vôbec nádej? Musím ju mať. Moje oči tak nevyzerajú. Nádej! Mám ju a nikdy ju nesmiem stratiť, inak sa stanem ako oni. Koľko státisícov dievčat a chlapcov ako ja a moja sestra a moji bratia prešlo tými bránami presne tak, ako povedala moja mama, vystrašení, s očami dokorán, ale stále s nádejou, mysliac si, možno budem v poriadku, budem mať šťastie, Boh ma zachráni, nebude to také zlé, je to len letný tábor, čoskoro budem doma, budem mať šťastie, áno, budem...
Len aby nakonieczomreli v agónii, modlitby nevyslyšané a stratené v jesen-ných vetroch, nahromadené v hroboch ako mŕtve lístie, aby kvasilo a oboha-covalo zem, anonymné, ich telá zneuctené, ich hodnota zredukovaná na kús-ky šperkov, zlatých plomb, vlasov, kostí, hromady kostí.
Telá nahromadené dovysoka, hory tiel, muži v oblekoch si ich ležérne prezerali, prechádzali sa sem a tam, diskutovali o filozofických ideológiách, lekári vykoná-vali experimenty, pri ktorých by sa každý horor zdal mierny, a potom lekári a ved-ci, strážcovia SS a úradníci dostávali výplatné šeky za dobre vykonanú prácu, za splnenie svojich pracovných povinností, verili, že očisťujú ľudstvo, vedú nadrade-nú rasu k novému svetovému poriadku, vedú vyvolených do neba, každý večer sa vracajú domov k svojim rodinám, bozkávajú svoje deti, jedia teplú domácu večeru, oddávajú sa k jedlu a pôžitkom, v nedeľu chodia do kostola a spia v posteliach z mäkkého husacieho peria a spali… Boli ich sny boli sladké a nepoškvrnené?
"Milióny zabitých Židov, ale nielen Židov," povedala pani stojaca vedľa mňa a čítala nápisy. "Poliaci, Cigáni, Rusi, komunisti, homosexuáli, telesne postihnutí a duševne cho-rí, inteligencia, politickí aktivisti, svedkovia Jehovovi, tí, ktorí skrývali Židov, odborári, zločinci a všetci, ktorí boli označení za nepriateľov štátu."
"Prečo by to robili?" Zašepkala som. Prišla odpoveď... tá, ktorej som sa bála, ale ve-dela som, že je pravdivá: "Pretože verili, že robia to, čo je správne."
Neviem, kto bola tá pani. Neviem, prečo tam bola. Bola to pre mňa cudzia žena, ktorá hovorila po anglicky s prízvukom. Nepamätám si, ako vyzerala, ale pamätám si, čo povedala. Krátke stretnutie dieťaťa a ženy na okraji pekla, hovorila o odpor-ných veciach, ktoré by sa nikdy nemali stať, ale ktoré sa aj tak stali. A potom sme od seba odišli opačným smerom a už sme sa nikdy nestretli.
Keď sme prechádzali kasárňami, stretli sme ďalšiu ženu, hoci sme sa s ňou neroz-právali. Krútila hlavou a stále dokola opakovala po nemecky, akoby sa to snažila v mysli zreálniť: "Nikdy to nebolo také pekné ako teraz. Nikdy to nebolo také pekné ako toto." Mama hovorila po nemecky, takže tej žene rozumela. "Bola tu väzňom," vy-svetlila nám.
Pozrela som sa na postele, na izbu, všetko bolo holé a čisté. Ako to tu muselo vy-zerať, keď bola plná vyhladovaných žien čakajúcich na smrť? Pani pred nami bola už stará, plecia mala sklonené, tvár skrivenú bolesťou zo spomienok. Ako bolo možné prežiť a ešte niekedy pocítiť čo i len chvíľu šťastia, ešte niekedy sa zasmiať, ešte niekedy povedať vtip alebo si ho vypočuť, ešte niekedy byť pri zmysloch?
Bolo neskoré popoludnie, keď naša rodina opustila to miesto. V tichosti som sa vrátila do bezpečia našej dodávky a položila som si hlavu na okno. Vonku bol stu-dený a hmlistý vzduch, ktorý pokrýval tmavozelený les lesklými, blikajúcimi kvap-kami rosy. Vo vonkajšej kráse toho lesa bolo určite niečo zlovestné. Aké hrôzy sa pod tými stromami odohrali? Možno na mesačnej lúke, presne ako na tejto, vyko-pali hrob a nahnali tam ľudí, vzduch rozdeľoval praskot pušiek, ich telá padali jed-no na druhé a zasypávala ich zem, zelená tráva rástla hore a nad mohylou, krása pohlcovala hrôzu. Mala som pocit, akoby sme sem ako ľudia nepatrili, akoby sme boli na tejto planéte cudzinci. Bez nás by príroda prekvitala.
Telo ma bolelo od únavy. Chcela som, aby dodávka zastavila. Chcela som, aby vo-šla na príjazdovú cestu pred naším domom vo Woodland Hills a aby rodičia pove-dali: "Sme doma!" Chcela som, aby sa mi podarilo dostať sa do domu. Kde budeme túto noc bývať? Kedy, ach, kedy sa tá cesta skončí?
Prečo by sme sa nemohli vrátiť aspoň k tým ostatným bránam, k tým, ktoré sa nám len pred pár dňami otvorili s takým teplom a radosťou. Brány Máriinho ses-terstva, evanjelických mníšok, o ktorých nám niektorí priatelia mojich rodičov povedali, že ich jednoducho musíme navštíviť. Tie brány sa otvorili a vyšla z nich žena v dlhých šatách s bielou pokrývkou na hlave. Zamrkala som a pomyslel som si, že sa mi to určite len zdá. Ale ona tam stále bola, vítala nás, keď sme vyliezli von, a povedala: "Vitajte v Máriinom sesterstve."
Tá žena sa volala Matka Basilea Schlinková a jej tvár v tej tmavej noci vyžarovala slnko. Vnútri bol Dom matky krásny vo svojej jednoduchosti, s teplými, príveti-vými izbami pre hostí. Matka Basilea bola povolaná založiť sesterstvo v roku 1949, po vojne. Počas vojny čelila nebezpečenstvu a dvakrát ju vypočúvalo gestapo. Dom matky bol postavený z tehál zachránených z trosiek Darmstadtu.
"Nazvali sme ho Máriino sesterstvo podľa Ježišovej matky, ktorá ho nasledovala až pod kríž," povedala sestra Eulia, mladá ružovovlasá žena.
Previedli nás po areáli, zúčastnili sme sa na bohoslužbách a dokonca sme prispeli spoločným spevom. To som ja, ktorý sa tvárim veľmi vážne úplne vpravo, potom mama, Janna, otec a Davy. Nie som si istá, kde je najmladší, Jon. Asi odmietol spievať, ha-ha.
V ten večer sme vo veľkej jedálni spolu s ostatnými hosťami jedli slanú polievku, chrumkavý chlieb, syr a jablká, pričom sestry za nás všetkých spievali modlitbu. Spievali a tancovali zdanlivo bez iného dôvodu ako pre spontánnu radosť. S vyčer-panými očami som premýšľala, či som sa nedostala na odvrátenú stranu, kde sú možné zázraky a kde sa zahodili predsudky.
Za stolom pri večeri sedeli bývalí židovskí väzni z koncentračných táborov, ktorí tu boli ubytovaní a čakali na svoj čas, aby mohli svedčiť v procesoch s vojnovými zločincami. Sestry však neobmedzovali svoju láskavosť len na tých, ktorí si ju za-slúžili. Nielenže otvorili svoj domov Židom, ale navštevovali aj nacistických väz-ňov a modlili sa za ich spásu.
Sestry stoja na strane Izraela dodnes
Tu je citát z maminho denníka:
Procesy stále pokračujú a práve teraz sú v Kanaáne ubytovaní židovskí svedkovia, ktorí tam majú svedčiť. Sestry sú vždy prítomné na týchto procesoch, aby pomohli týmto úbohým ľuďom, z ktorých mnohí aj po toľkých rokoch len ťažko môžu hovoriť o svojich zážitkoch. Z tisícov ľudí v konkrétnom tábore, z ktorého táto skupina prišla, prežilo len 47. Jeden muž žil 14 mesiacov v skrini, iný v diere v zemi. Chodia však aj rozprávať a spievať väzňom. Tento mesiac idú sestra Eulia a matka Basilea do Poľska... do krajiny, kde Nemci zabili každého siedmeho muža.
Mala som len desať rokov, ale na stretnutie s týmito ľuďmi, ktorí prežili holokaust a ktorí si toľko vytrpeli, som nezabudla. Sedela som tam s nimi pri večeri. Vypoču-la som si ich príbehy. Bolo to nad moje vtedajšie chápanie, ale všetko som si to uchovala v srdci. Potom, keď som sama videla Dachau, som si spomenul na tých starých mužov a pomyslela som si: wow, oni tam boli, oni to zažili a – prežili. Ne-vedela som si predstaviť, že by som bola taká silná a taká odvážna.
Bola som ospalá, plná dobrého jedla a stratená v tomto nadpozemskom zážitku, sedela som za tým stolom obklopená Židmi a mníškami a mojimi rodičmi, sestrou a bratmi a myslel som na to, aký je to zázrak, že sme súčasťou jednej rodiny. Tu pri tomto stole bolo dobro a ja som bola taký vďačná, že som ho našla.
Po večeri sestry tancovali a spievali všetkým hosťom po chodbách osvetlených sviečkami a každého z nás odprevadili do izby aj s požehnaním. Vonku besnela zúrivá búrka, prívaly dažďa bičovali strechy, zatiaľ čo vo vnútri sme boli v bezpečí, teple a pohodlí. Zdalo sa, že do našej bezpečnej pevnosti nemôže vstúpiť žiadne nebezpečenstvo.
Na druhý deň ráno, keď sme sa lúčili, ma matka Basilea objala a modlila sa, aby ma Boh požehnal. Oboma rukami mi zovrela tvár a pozrela na mňa bystrým pohľadom. Iste, nebo-la fyzicky krásna. Rozmýšľala som, koľko má rokov, pravdepodobne bola staršia ako moji rodičia, ale jej pleť bola hladká bez mnohých vrások. Vlasy mala riedke a matne šedivé. Nebola krásna. Majestátna. V mojich mladých očiach bola majestátna. "Si umelkyňa," povedala. Prikývla som a rozviazal sa mi jazyk. Žiarivo sa usmiala. "Je to dar od Boha. Dobre ho využívaj."
Opäť som prikývla, stále neschopná hovoriť, lebo som bola v absolútnom úžase. Odkiaľ vedela, že som umelec, to som netušila. Nepochybne jej to mohli povedať moji rodičia po-čas nejakého rozhovoru. Na tom nezáležalo. Dostalo sa mi požehnania a napomenutia zároveň. Jej slová vo mne zostali, pozitívne a silné, ako štít proti zlu, ktoré som mala vi-dieť a absorbovať do svojho ducha v Dachau. Existovalo dobro a ja som si mohla vybrať, že budem jeho súčasťou. Toto som si pamätala ešte dlho potom, čo obraz očí Matky Ba-ziliky a jej úsmevu vybledol.
Moja rodina bola počas pobytu u sestier utlmená a zamyslená, istým spôsobom pokojná. Pri odchode sa kúzlo zrušilo a my sme sa cítili tak trochu ako Mojžiš zo-stupujúci z hory späť do bežnej spoločnosti, kde krutosť a násilie boli na dennom poriadku.
"Dobre, tie dámy boli divné," povedala Janna. "Ale pekné," uznala. "Úžasne milé." Sú-hlasila som. Divné bolo dobré slovo. Milovala som slovo "divné". Zahŕňalo toľko oblastí. Presne to som robila, keď som sa čudovala nad vecami. Jednoducho som dospela k záveru, že všetko je čudné, a nechala som to tak. Samozrejme, takéto myšlienky sprevádzalo zúfalstvo. Môj mozog mi nedovolil spokojne skonštatovať, že svet je jednoducho "divný", a nechať to tak. Nie po Dachau.
Keď sme odchádzali z Dachau po ďalšej hrboľatej, kľukatej ceste, Janna vyhlásila: "Idem pliesť ďalšieho medveďa." To bolo niečo, čo sme robili, aby nám čas ubiehal. Zastonala som. Pletenie mi nešlo. Ale čo iné sa dalo robiť. Pletenie bolo zvláštne terapeutické, jednoducho robiť niečo praktické, čo si nevyžadovalo hlboké pre-mýšľanie. Zamestnať ruky, aby sa môj mozog nemusel príliš premýšľať.
Keď sa teraz obzriem späť, spomínam si na všetkých ľudí, ktorých som na na-šich cestách stretla. Vďaka tomu, že som sa rozprávala s očitými svedkami, poznám pravdu o holokauste. Jediné, čo môžem urobiť, rovnako ako ostatní, je odovzdávať tieto príbehy ďalej a modliť sa, aby nás bolo dosť, ktorí ich roz-právame, aby sme vyvážili lži. Pretože čím viac sa budeme vzďaľovať od tých čias a čím viac nám budú algoritmy, ktoré teraz určujú "pravdu", vnucovať lži, tým viac budú ľudia nevedieť o podstate toho, čo nás robí ľuďmi, o tom, čo nám dáva silu a odvahu povzniesť sa nad nenávisť a zvoliť si odvahu a pravdu.