Línia – utópia Neomu
Mesto mŕtvych
Substack, Karen Hunt aka KH Mezek, 15. augusta 2022
"Svet je plný nezodpovedaných otázok, presahujúcich všetky hranice či rozum." – Lara Croft, Tomb Raider
Neom
Saudskoarabský korunný princ Mohammed bin Salman (MBS) má víziu utópie vyrastajúcej z púšte. Nazýva sa "Neom". Neom je kombináciou gréckeho slova neos, čo znamená "nový", a mustaqbal, arabského slova pre "budúcnosť".
Línia (The Line)
Línia je mesto v rámci Neomu. Je to doslova len to – čiara v púšti, ktorá sa tiahne v dĺžke 170 kilometrov, šírke 200 metrov a výške 500 metrov. S odhadovaným počtom 1 milión obyvateľov bude jeho rozloha 33-krát väčšia ako New York. Bude to prvé mesto na svete bez ulíc a áut, ktoré bude fungovať výlučne na udržateľnú energiu.
Ako sa uvádza na jeho webovej stránke, Neom bude "živým laboratóriom, domovom najbystrejších myslí, ktoré sa venujú posvätnosti všetkého života na Zemi".
Živé laboratórium? Určite. Stavba vo výške neba, ktorá obyvateľom umožní pozerať sa na rozľahlú púšť za obzorom, bude zároveň stavbou, ktorá ich uzavrie a umožní bohom, aby ich pozorovali.
Hmm, čo mi to len pripomína? Viem… mravenisko.
Umelá inteligencia bude monitorovať mesto a využívať prediktívne údaje. Prediktívne údaje sa premietnu do prediktívnej analytiky, čo je odvetvie pokročilej analytiky, ktoré vytvára predpovede budúcich udalostí, správania a výsledkov.
V Línii nebude existovať žiadna kriminalita. Nikto sa neodváži odhodiť na zem ani špinavý obal, pretože o jeho činoch sa okamžite dozvedia tí, ktorí monitorujú dohľad. V skutočnosti bude dátová analytika predpovedať, ktorí občania majú sklon k odhadzovaniu odpadkov – alebo k akémukoľvek inému deviantnému správaniu – ešte predtým, ako sa toto správanie prejaví.
Eric Siegel, bývalý profesor Kolumbijskej univerzity, vo svojej knihe Prediktívna analýza: Sila predvídať, kto klikne, nakúpi, zaklame alebo zomrie píše:
"Údaje stelesňujú neoceniteľnú zbierku skúseností, z ktorých sa možno učiť. Každý lekársky zákrok, žiadosť o úver, príspevok na Facebooku, filmové odporúčania, spamový e-mail a nákup akéhokoľvek druhu – každý pozitívny alebo negatívny výsledok, každá úspešná alebo neúspešná udalosť alebo transakcia – sú zakódované ako údaje a uložené. S hromadením údajov sa nám začínajú objavovať skutočné zlaté horúčky. Ale údaje nie sú zlato – údaje v surovej podobe sú k smrti nudné. Zlato je to, čo sa v nich objaví. So získanými novými poznatkami je možné predpovedať."
Odpadlíci budú rýchlo vyradení a nahradení inými, poddajnejšími laboratórnymi potkanmi, až kým nezostanú len poslušní. Ak je Línia súčasťou veľkého laboratória, aké priestory budú odmietnutí obývať? Nepochybne iné, ešte strašidelnejšie laboratóriá, kde sa môžu na takýchto zbytočných ľuďoch vykonávať experimenty.
MBS prirovnáva Líniu k pyramídam. Línia, sľubuje, bude najväčším výdobytkom ľudstva. Alebo skôr, podobne ako starí faraóni, najväčším z jeho úspechov.
Pyramídy som prvýkrát videla v roku 1967, len pár dní pred dovŕšením svojich 11 rokov, 6. júna – na začiatku 6-dňovej vojny. Nič z toho, čo som odvtedy videla, sa nevyrovná týmto architektonickým zázrakom, postaveným nielen preto, aby vzdorovali nájazdníkom na hrobky, ale aby vzdorovali aj samotnej smrti. A predsa som popri úžase pociťovala aj znechutenie. Rovnako ako pri pohľade na veľkoleposť katedrály alebo mešity. Ľudia tieto stavby postavili na oslavu Boha, alebo to aspoň hovorili. Ale v skutočnosti to bolo na oslavu ich samých. Každý kameň predstavoval krv, pot a slzy otrokov, ktorí nemali na výber a museli pracovať pre vôľu svojich pánov. Prečo to tak muselo byť?
Prirovnanie Línie k pyramídam sa zdá byť dokonalé pre muža, o ktorom "americké tajné služby usúdili, že v roku 2018 schválil príšernú vraždu a rozštvrtenie Džamála Chášukdžího na saudskoarabskom konzuláte v Istanbule", nehovoriac o mučení, zmiznutiach, násilí a diskriminácii žien a obchodovaní s ľuďmi. Zoznam porušení ľudských práv je podľa správy ministerstva zahraničných vecí USA o dodržiavaní ľudských práv v Saudskej Arábii za rok 2020 veľmi dlhý.
Samozrejme, tieto obvinenia sú od Spojených štátov pokrytecké. Odkedy Covid prevzal naše životy – najväčší pokus o získanie moci v dejinách ľudstva –, USA a ďalšie západné krajiny sa už nesnažia skrývať svoj stále sa rozširujúci zoznam porušovania ľudských práv. Tvrdia, že je to pre naše vlastné dobro, rovnako ako to kedysi robili mocní cirkevní a vládni predstavitelia. Roľníci sa o seba nedokážu postarať. Odborníci, ktorí teraz trvajú na tom, že len oni dokážu vykladať texty a my by sme im mali dôverovať na úkor vlastnej inteligencie, sa nijako nelíšia od starých mocných, ktorí robili presne to isté, keď trvali na tom, že len oni majú priamu linku k Bohu a obyčajní ľudia im musia dôverovať, že "vedia všetko najlepšie".
Možno práve preto môže byť Línia vydávaná za túto utópiu a väčšina ľudí v tom nevidí problém. Ľudia si príliš zvykli podľahnúť. Tam, kde by sa mal každý brániť mestám ako Línia, masová psychóza a vlny mentorstva, ktoré nám boli spôsobené v posledných rokoch, pripravili väčšinu občanov na to, aby vošli do týchto masívnych väzníc a spokojne za sebou zamkli dvere.
V tomto prototype Mesta mŕtvych bude jeden milión stratených duší napchatý jeden na druhom a bude slúžiť svojim pánom, ktorí ich nikdy nepustia spod mikroskopu.
Mám hlboký vzťah k egyptskému duchu, keďže som žila na druhom brehu Nílu od niekdajších Téb, ktoré boli postavené v roku 3200 pred Kristom a dnes sa nazývajú Luxor. Spolu s neďalekými dedinami tvorí západný breh Luxoru rozsiahla sieť chrámov-márnic a zdobených hrobiek ukrytých hlboko v pohorí El Qurn. Táto oblasť je známa ako Mesto mŕtvych, nazývané aj Údolie kráľov. V detstve vo mne zanechalo obrovský dojem a ako dospelý som sa tam vrátil žiť na tri roky. Z Egypta som odišla asi po šiestich mesiacoch pandémie, o tomto dobrodružstve som písala v článku pre Egyptské ulice, Príbehy zatmenia: Stratené (cudzie) ženy z Luxoru.
Luxor, západný breh, pohľad cez Níl na mesiac nad Luxorským chrámom
Počas pandémie všetci turisti utekali, rovnako ako to robili, keď som bola dieťa, tesne pred šesťdňovou vojnou. Keď som jazdila na bicykli po prázdnych dedinských uliciach a potom dlhou alejou vedúcou do Údolia kráľov, okolo Memnonových kolosov, mala som pocit, akoby som sa vrátila do dávno minulých detských čias. Ako dobre som si pamätala, ako si naša rodina vytiahla matrac na balkón Zimného paláca, aby unikla horúčave, a zaspávala za zvukov divokých psov vyjúcich cez Níl. Teraz, keď sa blížil západ slnka, divé psy vychádzali z úkrytov a ja som ich niekedy musela odháňať palicami, keď som sa rútila okolo na bicykli a srdce mi búšilo v hrudi. Možno to naozaj boli ifriti, ktorí strážili hrobky, kto vie. Medzi hrobkami faraónov je ľahké mať takéto myšlienky.
Ifriti sú druh mocných a zákerných džinov, okrídlených tvorov z dymu a ohňa, ktorí strašia v ruinách a trápia a zabíjajú tých, ktorí sa ich opovážia nerešpektovať.
Len niekoľko hrobiek je prístupných verejnosti. Hovorí sa, že ich je ešte oveľa viac, ktoré treba objaviť. Keď som sa prechádzala po piesku na západnom brehu, vždy som mala neuveriteľný pocit úžasu, keď som vedela, že pod mojimi nohami ležia poklady, ktoré ešte treba objaviť, spolu so zhnitými telami mŕtvych, ktorí dúfali, že si to všetko vezmú so sebou do posmrtného života.
Nie je ničím výnimočným, že dedinčania nachádzajú pod zemou svojich pozemkov artefakty. Títo dedinčania sú potomkami dávnych nájazdníkov na hrobky a len zriedkakedy prezradia úradom, čo našli, pretože vedia, že ak to urobia, budú nútení vzdať sa svojich domovov a za svoje nálezy pravdepodobne dostanú len mizernú kompenzáciu. A tak si svoje tajomstvá nechávajú pre seba, tak ako to robili vždy, a svoje nálezy posúvajú do stále prekvitajúceho čierneho trhu s pokladmi.
Zdá sa, že pozemskí bohovia sa nikdy nepoučia. Využívajú a zneužívajú obyčajných ľudí, ale podobne ako v prípade dedinčanov z Luxoru sa obyčajní ľudia zvyčajne smejú ako poslední. Faraóni uzatvárali manželstvá v domnení, že ich to udrží čistých a silných, hoci ich to len oslabilo. Všetku svoju energiu vynakladali na stavbu monumentov a napĺňanie svojich hrobiek bohatstvom, mumifikovali sa, aby mohli žiť večne. Nič z toho nefungovalo. Medzitým sa ľudia, ktorí boli najatí na stavbu hrobiek a ich výzdobu, vzopreli bohom, odmietli veriť strašidelným príbehom o ifritoch a vykrádali hrobky, pričom zbohatli viac ako faraóni a žili dlhšie. Faraóni sú už dávno preč. Ale dedinčania zostali.
Počas rokov, ktoré som prežila v Luxore, som počula veľa príbehov o mágii a stratených pokladoch. Dedinčania sú rozprávkoví rozprávači. Ubezpečia vás, že svojim príbehom veria. Ale to všetko je len manipulácia. Svoje kúzla sa naučili od tých najlepších, od faraónov. Majú v krvi obklopiť vás takým dymom a zrkadlami, že zmizne akýkoľvek zmysel pre realitu a vy sa stratíte pod vplyvom kúzla. Rovnako ako príbehy, ktoré nám teraz rozprávajú naši pozemskí bohovia a ich hovorca, médiá, nie je možné určiť, kde sa končí pravda a začína fantázia.
Luxor je chaotické miesto. Je špinavé, sužujú ho komáre a musíte sa neustále predierať cez klamstvá a pokusy miestnych obyvateľov obrať vás o každý cent. Západný breh je tým povestný. Je plný starších cudziniek, ktoré prišli na dovolenku a už nikdy neodišli, oklamaných miestnymi mužmi, ktorí sa im dvorili ľúbostnými piesňami a presviedčali ich, aby sa vzdali aj svojich starobných dôchodkov. Tieto ženy žijú ako duchovia, vychádzajú po zotmení, keď vyjde mesiac, a strašia v kaviarňach, ktoré objímajú Níl. Takmer všetky vily, ktoré vidíte na západnom brehu, boli postavené za peniaze cudziniek, ktoré tam uviazli bez peňazí na útek. Nakoniec skončia pochované pod pieskom kláštora svätého Tawdrosa (El Mohareba) a pripoja sa ku kostiam všetkých ostatných, ktorí snívali o nesmrteľnosti a prišli o ňu pre ľstivosť dedinčanov a ifritov.
Pre to všetko milujem Luxor a chaos jeho ulíc. Dávam mu prednosť pred dokonalým poriadkom Línie v ktorýkoľvek deň. Počas kovidovej hystérie sa dedinčania nedali oklamať ani na minútu. Nikto sa nechystal nosiť masku. Nikto sa nechystal zamknúť. Život išiel ďalej ako zvyčajne. Dokonca aj keď vláda vydala takéto príkazy, len málo ľudí ich poslúchlo.
Večer na západnom brehu, Luxor
Ochladenie na palube dahabiye
Dedinčania sa smiali na koronavíruse. Žartovali, že sú imúnni, pretože môžu piť aj znečistenú vodu z Nílu a nikdy neochorejú. Deti vyrastajú a hrajú sa v piesku medzi mŕtvymi, pričom neberú ohľad na muchy lezúce po ich telách. Ja som bola vždy pokrytá štípancami od komárov, zatiaľ čo ich pokožka bola hladká a nezasiahnutá.
Som si istá, že v Neome komáre nebudú. Ani žiadne muchy. Aké by to bolo nehygienické a nedokonalé! Myslia si, že môžu tak úplne narušiť rovnováhu tejto planéty bez hrozných následkov?
Sľubujú, že nastoľujú novú éru internetu tiel, kde humanoidi a umelá inteligencia bez problémov splynú do jedného gigantického organizmu. Všetky osobné údaje obyvateľov, nielen tie, ktoré sa týkajú zdravia, ale aj tie, ktoré súvisia s kreditným skóre, s tým, či sú veriaci, či chodili k terapeutovi, čo jedli na večeru a koľko minuli, teda všetko a všetky údaje sa budú sledovať a ukladať.
Žiadna časť ich ľudského tela neunikne jej zásahu. Dokonca aj toalety budú nepochybne pripojené na internet, kde budú pomocou technológie BioBot monitorovať odpad občanov, aby zistili, čo jedia, aké lieky užívajú, a analyzovať ich genetický materiál.
Prostredníctvom nanobiotechnológie budú bunkové štruktúry týchto obyvateľov prepracované tak, aby im umožnili komunikovať so zariadeniami internetu tiel. Kým biblický Boh hovoril k životu, bohovia tohto sveta vytvárajú jazyk nanobiotechnológie, ktorý bude ovládať každého humanoida pod nimi.
Prvýkrát v našej histórii budú skutoční ľudia na nižšej úrovni a tí, ktorí "prekročili" ľudstvo, budú existovať na vyššej úrovni nad nami ostatnými. To sa však nijako nelíši od toho, ako to bolo vždy. Naozaj si pozemskí bohovia ako MBS, Jeff Bezos, Klaus Schwab a ďalší myslia, že sa im to tentoraz podarí, keď sa to nepodarilo ani faraónom?
Luxor som opustila za nebezpečných okolností, ale keby som mohla, v sekunde by som sa tam vrátila. A kto vie, možno sa tam vrátim. Ak áno, našla by som si cestu do kaviarne The Rest, hneď oproti zakázanej hore El Qurn, kúpila by som si pivo Stella a vypočula si ďalšie zakliate príbehy. Na jeden taký príbeh nikdy nezabudnem, rozprával mi ho počas hviezdnej noci, keď mesiac visel v splne a psy pod ním zavýjali.
Súčasný majiteľ hotela The Rest je potomkom šejka Husajna Abd el Rassuhla, člena expedície Howarda Cartera, ktorý vykopal Tutanchamónovu hrobku. V tom čase bol ešte dieťa a nosil im vodu. Bol to práve tento chlapec, ktorý, ako sa zhodujú všetci dedinčania, doviedol Cartera na správne miesto na vykopanie hrobky.
Už v 13. storočí obyvatelia Abd el Gourny nielenže tajne ťažili poklady z hrobiek a predávali ich, ale vybudovali do hory celú dedinu a obývali aj samotné hrobky. Títo ľudia žili a dýchali tajomstvami Mesta mŕtvych. Stala sa z nich dynastia nájazdníkov na hrobky. Najväčší z nich boli bratia Abd el Rasulovci, Ahmed a Mohamed.
Títo bratia mali inštinkt, ktorý do nich možno vložili samotní bohovia, aby objavili tajomstvá ukryté v horách. V noci pri svetle lampy hľadali vchody do hrobiek. Starí Egypťania ich nazývali "Hy" alebo "ten, kto pozná tajomstvá polohy hrobiek". Hovorí sa, že pili z elixíru, ktorý faraónom zostal vo vnútri hrobiek, aby im zabezpečil dlhý život a prehľad. Preto ich nikdy nepostihli kliatby, ktoré postihli iných.
V roku 1871 sa život bratov navždy zmenil. Jedna z ich kôz spadla do diery v piesku a zmizla. Preklínajúc stratu kozy zliezli za ňou a objavili Deir Al-Bahri, obrovskú hrobku, kde kňazi z 20. dynastie pochovali 40 múmií spolu s tisíckami papyrov a iných pokladov v nádeji, že ich ukryjú pred starovekými zlodejmi. Rodina Abd el Rasulovcov o svojom náleze nikomu nepovedala a začala poklady diskrétne rozpredávať. Keď sa však na trhu v Káhire objavovali ďalšie a ďalšie poklady, roznieslo sa to na svetlo sveta a vznikli špekulácie. Vláda poslala prvého egyptského archeológa Ahmeda Pašu Kamala, aby to preskúmal. Polícia bratov chytila a mučila. Žiadne mučenie však nedokázalo bratov prinútiť, aby prezradili, kde sa hrobky nachádzajú. Po niekoľkých mesiacoch bol Mohammed prepustený. O Ahmedovi však odvtedy nebolo nikdy nič počuť.
Keď Mohameda prepustili, uzavrel dohodu s vládou. Výmenou za obrovskú sumu prezradil Kamalovi polohu Deir Al-Bahri. V skutočnosti sa o tom bratia už predtým pohádali, Ahmed prisahal, že nikdy nevyzradí rodinné tajomstvá, zatiaľ čo Mohamed si uvedomil, že ich dni prepadávania hrobiek sa skončili a je čas znovu objaviť seba samého.
Mohamed sa výmenou za tieto úžasné informácie stal veľmi bohatým a toto bohatstvo sa dedilo z generácie na generáciu. Oddych nie je turistickým cieľom, v skutočnosti sa zdá, že majitelia sa o turistov vôbec nestarajú, čo je v Luxore nezvyčajné. Šepká sa, že pod kaviarňou sa nachádzajú nevyčísliteľné poklady, ktoré treba vykopať, ale rodina sa tejto pôdy odmieta vzdať. Ešte zaujímavejšie je, že vláda ich k tomu nedonútila.
Čo sa však stalo s Ahmedom? Zradil jeden brat druhého? Pridali sa jeho pozostatky k miliónom ďalších kostí, ktoré sú stále ukryté v Meste mŕtvych? Možno sa to nikdy nedozvieme. Možno tento príbeh ani nie je pravdivý. To sú záhady, ktoré nás dráždia a nútia hádať. To sú záhady, ktoré podnecujú našu predstavivosť a vnášajú do nášho života vzrušenie.
V Línii takéto záhady nebudú. Žiadne vzrušenie, žiadny chaos. Myseľ odpadlíckeho hrobára, akým je Rassuhl, preskúma umelá inteligencia, vloží do nej mikročip a vysaje z nej všetky tajomstvá, takže bude nevýrazná a poddajná.
Línia sa ešte len tvorí, zatiaľ čo Téby a teraz aj Luxor existujú už tisíce rokov. Môžu mestá ako Línia niekedy skutočne nahradiť mestá ako Luxor? Ak náhodou navštívite Luxor, určite sa zastavte v kaviarni The Rest Cafe. Nepochybne tam nájdete najnovšieho Rassuhla, ktorý sedí na mäkkých vankúšoch ako jeho otec a starý otec pred ním, fajčí cigaretu a popíja atramentovo čiernu kávu, pričom drží svoje tajomstvá tak pevne ako vždy.
Kde by sme boli bez takýchto odpadlíkov? Povstanú ako starí nájazdníci na hrobky z popola Línie, aby premohli týchto pozemských bohov, a tým sa opäť naposledy zasmiali?
Určite v to dúfam.