Philip K. Dick o kresťanoch bojujúcich proti policajnému štátu
MATHEW ALDRED, 12. augusta 2023
"Štát, v ktorom vláda o vás vie viac ako vy sami o sebe... je štát, ktorý treba zvrhnúť."
Opäť som sa zamýšľal nad tým, ako náboženstvá reagovali na Veľký reset. Takmer bez výnimky organizované "kresťanské" a iné náboženstvá podporovali vakcinačné mandáty a každý ďalší aspekt Veľkého resetu. Toto bol typický príklad "kresťanskej" propagandy:
Avšak, a to je hlboká vec, sú aj kresťania, ktorí sú v centre odporu voči Veľkému resetu. Sú to skutoční kresťania?
Pripomenulo mi to prejav, ktorý predniesol Philip K. Dick v roku 1977 (ak PKD nepoznáte, pozrite si poznámku na konci):
Prepis:
Pýtajme sa teda, či si niekto z nás pamätá v matnej podobe horší povrch Zeme v roku 1977, ako je tento? Videli naši mladí ľudia vízie a našim starcom sa snívali sny, nočné mory, konkrétne o svete zotročenia a zla, o väzniciach a žalároch a všadeprítomnej polícii? Ja áno.
Tieto sny som vypisoval v románe za románom, v príbehu za príbehom. Aby som vymenoval dva, v ktorých sa táto predchádzajúca škaredá prítomnosť získala najzreteľnejšie, uvádzam "Muža vo vysokom zámku" a môj román z roku 1974 o USA ako policajnom štáte s názvom "Tečú mi slzy, povedal policajt". Tu, ako povedal policajt, "budem k vám veľmi úprimný". Oba romány som napísal na základe útržkovitých zvyškových spomienok na takýto hrozný svet otrokárskeho štátu. Alebo možno je výraz "svet" nesprávny a mal by som povedať "Spojené štáty", keďže v oboch románoch som písal o svojej vlastnej krajine.
Mohol by som vám dokonca povedať, čo spôsobilo, že som si spomenul. Koncom februára 1974 som dostal pentothal sodný na vytrhnutie impaktovaných zubov múdrosti. Neskôr v ten istý deň, opäť doma, ale stále hlboko pod vplyvom pentothalu sodného, som mal krátky akútny záblesk obnovenej pamäti. V jednom okamihu som všetko zachytil, ale okamžite som to odmietol. Odmietol som to však s vedomím, že to, čo som získal v podobe pochovaných spomienok, bolo autentické.
Potom, v polovici marca, o mesiac neskôr, sa mi začal vracať celkový súbor spomienok, neporušený. Môžete mi veriť alebo neveriť, ale verte mi, prosím, na slovo, že nežartujem. Ide o veľmi vážnu a dôležitú vec. Som si istý, že minimálne budete súhlasiť s tým, že už len to, že to tvrdím, je pre mňa samo o sebe úžasné. Ľudia tvrdia, že si pamätajú minulé životy; ja tvrdím, že si pamätám iný, veľmi odlišný súčasný život. Neviem o nikom, kto by to niekedy tvrdil, ale skôr mám podozrenie, že moja skúsenosť nie je ojedinelá. Jedinečná je možno skutočnosť, že som ochotný o nej hovoriť.
Ak ste ma sledovali až sem, bol by som rád, keby ste boli takí láskaví a pokračovali so mnou trochu ďalej. Rád by som sa s vami podelil o niečo, čo som vedel a čo sa načítalo spolu so zablokovanými spomienkami v marci 1974: preprogramované premenné cinkli už niekedy skôr, pravdepodobne koncom 40. rokov.
V marci 1974 sa dostavila výplata, výsledky aspoň jednej a možno viacerých preprogramovaných premenných, ležiacich na lineárnej časovej osi našej cesty. To, čo sa udialo medzi marcom a augustom 1974, bolo výsledkom minimálne jednej preprogramovanej premennej, ktorá bola položená možno už 30 rokov predtým a spustila hrozbu zmeny, ktorá vyvrcholila tým, čo určite uznáte, že bola veľkolepá a jedinečná historická udalosť: vynútené odvolanie prezidenta Spojených štátov Richarda Nixona z funkcie, ako aj všetkých osôb s ním spojených.
V alternatívnom svete, ktorý som si pamätal, hnutie za občianske práva, protivojnové hnutia 60. rokov zlyhali a zrejme v polovici 70. rokov Nixona neodvolali od moci. To, čo ho zosadilo, ak skutočne existovalo niečo, čo sa mu postavilo, bolo neadekvátne. Preto jeden alebo viacero faktorov smerujúcich k zničeniu zakorenenej tyranskej moci spätne, pre nás, prišlo na misky váh o tridsať rokov neskôr v roku 19xx. V čase svojho vzniku pred dvetisíc rokmi sa to považovalo za rozvratné a revolučné. A dovoľte mi dodať toto: hodnotenie policajných orgánov bolo správne. Trvalo mi takmer dva týždne po návrate spomienok na "stopu A", kým som sa zbavil premáhajúceho dojmu, že všetky odkazy na Krista, všetky cirkevné úkony musia byť zahalené do absolútneho tajomstva.
Z historického hľadiska to však zapadá do schémy fašistického prevratu, najmä toho podľa nacistického vzoru. Chcel by som vám tiež povedať, ak ste ma sledovali až sem, aby ste prijali moje vyhlásenie o mojich ďalších spomienkach pod pentothalom sodným, ktoré sa vrátili: ten svet bol väzením. Bolo to strašné. Zvrhli sme ho, rovnako ako sme zvrhli Nixonovu tyraniu, ale bolo oveľa krutejšie, neuveriteľne kruté, a došlo k veľkému boju a stratám na životoch.
Práve vo februári 1974 sa mi vrátili zablokované spomienky na "trať A" a práve vo februári 1974 konečne po dvoch rokoch odkladu vyšiel môj román "Tečú mi slzy, povedal policajt". Vydanie románu, ktoré sa tak dlho odkladalo, akoby znamenalo, že v istom zmysle je pre mňa v poriadku, že si spomínam. To znamená, že som si mal spomenúť, že táto kniha nie je fikcia. Kniha bola založená na podprahových spomienkach, ktoré som mal na takýto svet. Ale možno bolo lepšie, že som si to nepamätal, kým kniha skutočne nevyšla.
Prečo by to tak bolo, neviem, ale mám dojem, že spomienky nemali vyplávať na povrch, kým materiál nebol publikovaný. Veľmi úprimne zo strany autora ako to, čo považoval za fikciu. Možno, keby som to bol vedel, bol by som sa príliš zľakol, aby som román napísal. Ako to už bolo, aj tak som sa veľmi bál. V románe bolo niečo, čo ma veľmi desilo. Alebo by som si možno len tak vystrelil z úst a všetkým to povedal a nejako by som narušil účinnosť tejto knihy a ďalších mojich kníh, ako napríklad Muž vo vysokom zámku, ktoré boli tiež založené na zvyškových spomienkach.
Účinnosť týchto románov by mohla byť narušená. Ani netvrdím, že tam bola zamýšľaná účinnosť. Možno nebola vôbec žiadna. Ale ak nejaká bola – a opakujem dôrazne slovo "ak" – takmer určite mala v čitateľoch vyvolať podprahové spomienky na časy, nie na vedomý život, nie na vstup do vedomia ako v mojom prípade, ale na hlbokej a hlbokej, hoci nevedomej úrovni im pripomenúť, že policajná tyrania je život a aké je životne dôležité, teraz alebo vtedy, v ktoromkoľvek čase, na ktorejkoľvek časovej dráhe, v ktoromkoľvek svete ju poraziť.
V marci 1974 sa začínal skutočne rozhodujúci krok na zosadenie Nixona. V auguste, o päť mesiacov neskôr, sa ukázali ako úspešné. Zdá sa mi, že v mnohých ohľadoch majú myšlienky svoj vlastný život. Zdá sa, že sa zmocňujú ľudí a využívajú ich. Myšlienka, ktorá sa ma zmocnila pred 27 rokmi a už ma nikdy nepustila, znie: každá spoločnosť, v ktorej sa ľudia miešajú do záležitostí iných ľudí, nie je dobrou spoločnosťou. A štát, v ktorom vláda "vie o tebe viac, ako ty sám o sebe", ako je to vyjadrené v mojom románe "Tečú mi slzy, povedal policajt", je štát, ktorý treba zvrhnúť. Môže to byť teokracia, fašistický korporatívny štát, reakčný monopolný kapitalizmus alebo centralistický socializmus. Na tomto aspekte nezáleží. A ja nehovorím len to, že "sa to môže stať tu", teda v Spojených štátoch, ale skôr to, že "sa to stalo tu" v Spojených štátoch.
Spomínam si, že som bol jedným z tajných kresťanov, ktorí proti tomu bojovali a aspoň do istej miery to pomohli zvrhnúť. A som na to veľmi hrdý. Hrdý som na seba v časovej stope A. Keď – keď tam používam slovo "kresťan", nemyslím tým kresťanov, akí sú teraz. Mám na mysli kresťanov, akými boli povedzme pred 2,000 rokmi, nepriatelia mocnej ríše.
Paralelné vesmíry, Matrix, metafyzické vysvetlenie reality, drogami vyvolané "šialenstvo", paranoidná fantázia alebo vízie vysoko kreatívneho jedinca? Nech už je to akokoľvek, myslím si, že PKD správne pochopil, že sme vždy len vlások od inej "reality", v ktorej sa tí, ktorí majú v spoločnosti autoritársku psychológiu, neubránia a spoločnosť skončí na veľmi temnom mieste. Myslím si, že keby PKD žil dnes, bojoval by proti súčasnej garnitúre autoritárov a vnímal by to ako duchovný boj, v ktorom sa kresťania musia postaviť proti silám temna.
Pozorujem, že mnohí nenáboženskí ľudia začínajú nachádzať duchovné vysvetlenia našej súčasnej situácie a identifikujú sa ako kresťania alebo sa aspoň stotožňujú s prvými princípmi kresťanstva (t.j. bez náboženských rituálov a dogiem tisícročí organizovaného náboženstva). Myslím si, že slová PKD s nimi budú rezonovať:
"Každá spoločnosť, v ktorej sa ľudia miešajú do záležitostí iných ľudí, nie je dobrou spoločnosťou. A štát, v ktorom vláda 'vie o tebe viac ako ty sám o sebe', ako je to vyjadrené v mojom románe 'Tečú mi slzy, povedal policajt', je štát, ktorý treba zvrhnúť. Môže to byť teokracia, fašistický korporatívny štát, reakčný monopolný kapitalizmus alebo centralistický socializmus... Spomínam si, že som bol jedným z tajných kresťanov, ktorí proti tomu bojovali a aspoň do istej miery pomohli zvrhnúť to... Nemyslím kresťanov, akí sú teraz. Mám na mysli kresťanov, akými boli povedzme pred dvoma tisíckami rokov, nepriateľov mocnej ríše."
Poznámky k PKD – Pre nezasvätených, poviedky PKD boli spracované do niektorých z najznámejších sci-fi filmov všetkých čias:
Blade Runner (1982),
Total Recall (1990)
Confessions d'un Barjo (1992)
Screamers (1995)
Minority Report (2002)
Impostor (2002)
Paycheck (2003)
A Scanner Darkly (2006)
Next (2007)
The Adjustment Bureau (2011)
Total Recall (2012)
Jeho práce mali veľký vplyv na ďalšie slávne diela, ako napr.: